Karol Labaš

Viceprimátor Martin Petruško oznámením svojej kandidatúry dodal súboju o kreslo primátora Košíc ten správny náboj. Ortodoxný smerácky kandidát sa odvážne postavil presile zatiaľ štvorici kandidátov, údajne vyhranených proti politike Smeru-SD reprezentovanej Richardom Rašim. Ukázal, že sa protismeráckej presilovky nebojí. Naopak, berie ju ako výzvu. Naplno využil príležitosť, na ktorú skromne a trpezlivo čakal ako mlčanlivý viceprimátor v bezpečí Rašiho tieňa. Príležitosť mu poskytol sám Richard, keď sa po debakli v župných voľbách  zriekol vlastnej primátorskej kandidatúry. Rozhodnutie síce zbabelé, ale, ako ukázal jeho raketový kariérny vzostup, prezieravé. Výsledky volieb do VÚC odhalili fakt, že Rašiho bačovanie v Košiciach uškodilo Smeru natoľko, že kandidát tejto strany bez cudzej výpomoci nemá šancu uspieť vo voľbách primátora. Výpomoc znamená dostatok protismeráckych kandidátov na to, aby si po bratsky roztrieštili medzi sebou hlasy protismeráckych voličov. Na šance Petruška je ich dosť už aj teraz. Kto ešte aj v takejto situácii ohlási kandidatúru kvôli odhodlaniu poraziť kandidáta Smeru, pri takom treba spozornieť: buď nemiestne žartuje, je totálne mimo alebo klame s úmyslom pomôcť Petruškovi. Všetko zlé.

Keďže exprimátora Rašiho neochráni pred prípadnou zodpovednosťou ani udelený azyl vo vláde, Petruško musí neplánovane podstúpiť politicky riskantnú cestu a pokúsiť sa o nemožné: vyhrať voľby, poľudštiť Rašiho arogantný štýl vládnutia a rehabilitovať (t.j. zamiesť pod koberec) jeho početné hriechy. Zatiaľ si to skúša naprázdno – bez mandátu voličov. Teda nemorálne, aj keď bez porušenia zákona. S genetickou výbavou Smeru a s ešte nevyprchaným Rašiho smradom to bude mať vo voľbách ťažké. Žiadna „medová“ kampaň totiž neoklame Košičanov, ktorým už roky znepríjemňujú život permanentné dopravné provizóriá v rozkopanom meste a neutíchajúci parkovací chaos v podaní firmy EEI. Najmä (a nielen) tieto kauzy zmarili zálusk Rašiho na post župana. Nepochybne skrotia aj politické ambície Petruška bez ohľadu na to, či ho ľudia budú ako viceprimátora viniť zo „spolupáchateľstva“ alebo či si dokonca na náprave vlastných káuz drzo postaví svoju kampaň. Je isté, že hriechy dedené a delené s Rašim bude mať denno-denne na tanieri. Zatiaľ čo Petruško bude musieť úsilie a čas venovať odolávaniu takejto kritike, zvýhodnení protikandidáti môžu svoju kampaň stupňovať kritikou Rašiho vládnutia, prísľubmi auditov či podávaním trestných oznámení v prípadoch, kde už audity potvrdili obrovské pochybenia. Petruško nemôže voličom nič z toho  ani splniť, ani sľúbiť, lebo by išiel sám proti sebe. Ako viceprimátor s právnickým vzdelaním mal dosť možností identifikovať chybné Rašiho rozhodnutia, zabrániť im alebo sa od nich aspoň dištancovať. On však svojím mlčaním dával Rašimu voľnú ruku na všetko, na čo si zmyslel alebo čo bolo objednané z vyšších kruhov. Verejný prospech odrážajúci sa v spokojnosti ľudí bol tejto zohratej dvojici ľahostajný. Petruškovo sypanie si popola na hlavu (napr. priznanie chyby voči EEI) pri oznámení kandidatúry je pozdné, absolútne nedostatočné a priehľadne účelové.

Všetko vyššie uvedené vyvoláva pochybnosti o dobrovoľnosti Petruškovej obete pre neistý výsledok. Oveľa pravdepodobnejšie sa Petruškova kandidatúra javí ako stranícka úloha Smeru, ktorej je on poslušným vykonávateľom. Smer netúži iba po kontinuite moci. Do víťazstva vo voľbách ho ženie aj pud sebazáchovy a ochrana „našich“ ľudí. Lebo ak magistrát dobyje „nepovolaná“ (rozumej čestná) osoba a podobne ako prekvapujúco zvolený predseda Košického kraja Trnka otvorí Pandorinu skrinku s ďalšími predpokladanými kauzami, ktovie, kam až dosiahne ruka spravodlivosti. Z pohľadu strany by bolo najlepšie Petruškovo víťazstvo, ktoré by všetko zakonzervovalo a on samotný by sa opäť stal poslušným nástrojom ovládaným Rašim podobne, ako je premiér Pellegrini nástrojom ovládaným Ficom.

Ale aby som len nekritizoval, v záujme objektívnosti rád vyzdvihnem dve pozitívne predsavzatia, ktoré Petruško vyslovil pri oznámení svojej kandidatúry. Prvým je motto kampane: Košice – mesto na celý život. Ale má to háčik. Čo si môže pomyslieť občan Košíc o kandidátovi s týmto mottom, ktorý je mu spoluobčanom bývajúcim v Košiciach len na papieri, ale v skutočnosti žije v dome v Malej Ide? Viem, zákon sa neporušil. A kde zostala morálka?

Druhým je prísľub dialógu s verejnosťou a prihliadanie k dobrým nápadom hocikoho, kto s nimi vystúpi. Povzbudivé, ale po osobnej skúsenosti Petruškovi žiaľ nemôžem uveriť ani úprimnosť tohto prísľubu. Na dvoch rokovaniach mestského zastupiteľstva (XII., hlasovanie č. 18 a XVI., hlasovanie č. 14) som zažil hlasovania o tom, aby som ako občan mohol vystúpiť pred poslancami. Náš sľubotechnový kandidát patril k tým, ktorí sa v oboch prípadoch hlasovania zdržali. Dokonca aj vtedy, keď sa mi malo udeliť slovo ako zástupcovi petičného výboru bez hlasovania.

Pánovi Petruškovi teda želám do volieb v súlade s nadpisom samých inteligentných voličov a čím menej súperov.